5/11/2015

      Kedysi som bola človek, ktorý zbožňoval spoločnosť ľudí.  Bola som rada obklopená ľuďmi a nejako som sa nezamýšľala nad tým, akú trvanlivosť v mojom živote majú. Bolo mi dobre, pretože som mala veľa kamarátov a necítila som sa sama. Vnútri srdca som však vedela, že to nie sú skutoční priatelia. Že sú to ľudia, ktorí keď sa mi stane niečo zlé, tak sa mi otočia chrbtom a zabudnú na všetky tie chvíle keď sme sa spolu smiali. To sa aj stalo. Myslíte si, že sme v kontakte? Haha to určite nie.  Vtedy som sa tým nezapodievala, pretože som bola veľmi mladá a ešte k tomu v puberte. Jedno som však vedela. Keď som sa prisťahovala v pätnástich do Bratislavy bola som extrovertná. Potom však prišiel jeden človek. Jeden jediný nezaujímavý človek, ktorý mi úplne zmenil pohľad na svet a ani o tom nevedel. Ani ja som o tom nevedela. Uvedomila som si to až teraz. Keď z môjho života odišiel. Odišiel hnusným spôsobom, ktorý som si nezaslúžila ale o tom písať nechcem.
Nechal mi v živote veľkú prázdnu dieru a zistenie, že nepoznám samu seba.
 Som to dievča, ktoré je rado obklopené ľuďmi? Alebo som to dievča, ktoré radšej ostane v piatok večer doma s knihou a pije čaj? Som vôbec dobrý človek? Na žiadnu z týchto otázok nepoznám odpoveď. Ale na jedno vám odpovedať viem. Som ochotná zistiť to..