Život s tebou

pondelok, 16. januára 2017

U V O D - tento príspevok je novinka a ešte tu nič podobné nebolo ale po rozhovore s Paťkou, ktorá ma uistila, že to bude fajn som sa rozhodla zverejniť prvú poviedku z môjho šuflíka na mojom blogu. Dúfam, že sa vám bude páčiť a som zvedavá na vaše komentáre.
Pribeh je vymyslený






     Zobudila som sa ale oči som nechala zatvorené. Nemala som motiváciu otvárať ich. Nie teraz.
    Cítila som teplo z cudzieho ľudského tela. Nebolo to ale cudzie ľudské telo. Bolo to pre mňa až príliš známe telo. Poznala som každé znamienko na jeho chrbte, vedela som kde mu začína mierne ochlpenie na brušku. Od pupka až dole. Na hrudi nezarastal. Jeho vôňa mi bola natoľko známa, že som si ju vedela vybaviť hocikde. Vedela som na ktorých miestach má pokožku hrubšiu a kde objavím jeho jazvy po operácií. Inštinktívne som sa k nemu pritúlila a so zatvorenými očami som ho pobozkala na krk.
„Dobré ránko,“ zašepkala som rozospato.
„Dobréééééé,“  zamrmlal ospalo. Kedysi mi to prišlo rozkošné ale dnes ma to čudným spôsobom otravovalo. Otvorila som oči.
    Boli sme v jeho izbe. Prečo mi je odrazu izba v ktorej som strávila takmer každý deň cudzia. Prečo mám pocit, že je vonku také isté počasie ako včera, ale napriek tomu sa mi zdá, že dnes je niečo iné? Nerozumiem tomu. Pokrútila som hlavou a pozrela sa na svojho priateľa. Spal.
„Vstávaj, musíš ma odviesť na prednášku,“ povedala som mu naliehavo. Odpoveďou mi bolo nejaké nezmyselné brblanie.
Prečo ma vlastne musí odviesť do školy?
Nedokážem sa tam dopraviť sama?
Vždy ma predsa vozí do školy, tak prečo mi to dnes prekáža? 

V kúpeľni som nespoznávala samú seba. Mala som dlhé hnedé vlasy po pás. Prečo mám dlhé hnedé vlasy po pás? Nemala som náhodou včera vlasy po plecia? Čo je to so mnou? Umyla som si zuby mojou zubnou kefkou, ktorú mi kúpil. Hnusilo sa mi, že je v pohári aj s kefkami jeho rodiny ale snažila som sa na to nemyslieť. Vždy som ju pred použitím oplachovala v horúcej vode. Bola to moja úchylka. A cítila som sa lepšie. Dnes boli však v pohári iba dve kefky.  

„Nevidel si náhodou moju linku na oči?“ opýtala som sa ho, keď som už stála oblečená v jeho izbe.
„Linku na oči?“ zopakoval  a prekvapene si ma premeral.
„Áno, linku. Chápeš tú vec, ktorou si orámuješ oko. Teda ja si chcem urobiť iba hornú linku aaach...nevieš kde je? A ešte kde mám červený rúž?“
„Zlatko, ja viem čo je linka. Ale ty si grambľavá a nevieš si ju namaľovať. Ale je fajn, že ťa ráno neopúšťa humor, vraj kde mám červený rúž, veď ty ho nenosíš,“ povedal veselo. „Robím ti raňajky, tvoje obľúbené chleby vo vajíčku s čajom!“ zakričal na mňa z kuchyne.
Ale veď ja predsa už nejem chleby vo vajíčku, zhnusili sa mi a čaj? Kto pije ráno čaj? Potrebujem kávu. A tú linku! A ten rúž k*rva! Čo je to dnes za deň? 













     Nechápavo som vošla do kuchyne. Výnimočne bola uprataná.
„Tvoja mama sa pochlapila a upratala,“ povedala som nadšene. Môj drahý mi venoval najčudnejší pohľad aký som u neho videla.
„Už tri mesiace tu bývame my dvaja. Je tu upratané, lebo si upratala ty,“ oznámil mi chladne. „Si v poriadku?“
Samozrejme!
Ja a on žijeme spolu.
Krátko po mojich dvadsiatich narodeninách som sa nasťahovala k nemu a začali sme žiť vo dvojici. Prečo mám však pocit, že niekde sa stala chyba?
Hahaha, ja iba tak táram. Bojím sa dnešnej prezentácie,“ zahovorila som s hranou veselosťou a odpila som si z kávy. Teda pardon z čaju. 
     Išli sme k autu. On zamkol byt a ja som mala isť zatiaľ odomknúť auto. Robili sme to tak vždy aj keď sme ešte nežili spolu. Pamätám si, že som sa vždy pri odomykaní auta cítila dôležito, ale prečo mi dnes príde ako nepodstatná vec. Ale ešte včera som sa z tejto dôležitej úlohy tešila nie? Čo je to dnes za deň?  Čo je to so mnou?
     Môj drahý si sadol za volant a vyrazili sme.
„Som zvedavá, či ma baby podporia na tej prezentácií,“ povedala som po chvíli.
„Aké baby?“ nerozumel mojim slovám môj mužský spoločník. Liezol mi na nervy
„Veď moje kamarátky predsa,“ povedala som podráždené.
„Ty si si našla nové kamarátky? To je skvelé!“ potešil sa a ja som sa neprestala čudovať.
„Prosím? Aké nové? Veď sa s nimi kamarátim od prvého ročníka odkedy si sa ty...vlastne..ja,“ zakoktala som sa. O akých kamarátkach to vlastne hovorím?
„Pamätám si, že si mala nejaké kamarátky v prvom ročníku ale nevydržalo vám to. Stále chodili niekam piť a ja ty si radšej doma so mnou,“ povedal s úsmevom.
„Nie aj ja rada chodím piť!“ doslova som vykríkla.
„Haha, si vtipná!“ zasmial sa a pridal hlas na rádiu. Vedela som, že chce, aby som bola ticho. Robí to vždy, keď ma nechce počúvať. Ale robí to nenápadne, aby som sa neurazila.
Zastavili sme pred školou. 
Naklonil sa ku mne a pobozkal ma.
Jeho pery boli také známe a bezpečné. Ale neviem prečo pripadali mi cudzie.
Neznáme.
Stratené.
Ako keby som už nemala nárok bozkávať ich.
„Prídem po teba okolo tretej dobre?“
Prikývla som, ale chcela som namietať.
Čo ak nebudem mať čas?
Čo ak pôjdem na kávu s nejakou kamarátkou?


 



     Pred školou fajčili moji spolužiaci. Poznala som ich. Chlapec so zelenými očami sa na mňa veselo usmial a pozdravil ma. Prečo sa na mňa usmieva a zdraví ma? To on nikdy nerobí! Tvári sa, že ma nepozná, pretože ani jeden z nás nechce, aby o...Moment?
Čo je to dnes so mnou? Vošla som do školy a videla som moje dve kamarátky.
„Baby, dnes je hrozný deň,“ povedala som zhrozene a dúfala som, že ma pochopia.
„Pohádala si sa so svojim priateľom s ktorým tráviš každú voľnú chvíľu?“ opýtala sa ma podráždene jedna z nich.
Pozerala sa na mňa ako keby som bola cudzia.
Ako keby som pri nej neplakala hodiny, keď mi zlomil srdce mô...Ale počkať!
On mi nezlomil srdce.
Veď sme stále spolu ľúbime sa!
Teda on ma ľúbi!
Ale prečo mám pocit, že existuje niekto kto mi je bližší a, že tieto dve dievčatá pre mňa znamenajú viac ako môj terajší...vlastne jediný priateľ?
     Deň v škole ubehol pomaly. Nikto sa so mnou poriadne nerozprával a cítila som sa sama. Tak som si vytiahla z kabelky knihu. Prestala som si so sebou nosiť knihy do školy hneď po strednej. Ako som nastúpila na výšku nepotrebovala som ic
h. Alebo???
O tretej ma čakal pred školou.
„Už ťa čaká tvoj manžel,“ povedal mi chalan so zelenymi očami. Prečo je na mňa milý? On na mňa nie je nikdy milý!
V súkromí je úplne iný a to ma rozčuľuje.
Alebo, žeby na to zabudol?
A možno to nikdy ani nevedel...alebo sa to nikdy nestalo?

    „Aký si mala deň?“ opýtal sa môj priateľ. Priateľ, ktorý mi pripadal cudzí. Zamrmlala som, že dobrý a spýtala som sa na tej jeho.
Rozprával a rozprával.
Ja som nevnímala.
Počula som iba zvuk jeho hlasu ale význam jeho slov sa stratil.
     Večer som uvarila večeru a upratala v kuchyni. Pripravila som jedlo na ráno, pretože som vedela, že máme obaja dlhý deň v škole. Uvarila som čaj a pobrala sa na chvíľu do mojej izby. Bola to izba jeho rodičov ale ja som mala podmienku.
„Budem s tebou bývať ak budem mať aj svoju izbu.
Ani neviem ako ale zaspala som tam.
     Ráno som otvorila oči hneď. Cítila som sa ako keby ma prešiel tank. Ležala som vo svojej posteli. Vo svojej „detskej“ izbe.
Toto bol najčudnejší sen, aký som kedy zažila.
Takto by vyzeral môj život, kebyže sme spolu? Toto by bol môj život, kebyže ma nikdy neopustíš?
Neviem.
Ale som rada, že sa to nikdy nedozviem.
A teraz kde mám ten červený rúž a linku?
 




6 komentárov

Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.