keď sa dobrý deň zmení na smolný

streda 7. júna 2017



Dnes som sa rozhodla, že sa s vami podelím o včerajší deň. O deň, ktorý by sa dal nazvať deň blbec.

Keby bolo všetko tak ako som si predstavovala,  ráno by som vstala vo veľmi dobrej nálade.  Mal to byť taký ten babský deň, kedy nemusíte riešiť nič podstatné. 
Moje ráno však začínalo trochu inak...

Ako prvé ma zobudila správa od veľmi blízkej osoby. Úprimne som sa nad tým pousmiala, odpísala a znova zaľahla.
Nestihla som však ani zaspať, pretože o tri minúty mi zvonil mobil. Vlastne vibroval, keďže nikdy nemám zapnutý zvuk.

Volal mi môj otec. S bručaním nahnevaného medveďa, zobudeného zo zimného spáku som mu zdvihla a dozvedela som sa, že musím okamžite prísť k nemu a odviesť ho na Trnavské.

Bolo 8:30 ráno.
Nie je to skoro ale ja som išla spať okolo 1:30 pretože vyššie spomínaná blízka osoba mala potrebu sa so mnou rozprávať. Vtedy mi to vôbec neprekážalo, ptetože som vedela, že môžem spať minimálne do desiatej. Ale nemohla som.
Nevadí.
Prekonala som nechuť a vyrazila po otca. 

Otec mi vo veľmi dobrej nálade sadol do auta a ja som sa dozvedela, že z Trnavského mýta je trnavská ulica, takže sme sa trochu previezli.
Šoférovať ma naučil môj otec. Autoškola mi dala vodičák, otec prax. Lenže jeho výučba bola plná slz a kriku.
Ja som plakala on kričal.
Aj tento krát mi otec mi stále do všetkého rozprával a ja som nevedela, či sa mám spoliehať na neho alebo sama na seba.

Správna odpoveď - sama na seba ale nechať si poradiť.

Dorazili sme do cieľa bez vážnejších problémov.
Otca som nechala v servise, kde už na neho čakalo jeho auto a spokojne som odišla preč. Nevnímala som to, že vlastne ani neviem ako sa poriadne dostanem domov. Keď som zaparkovala auto pred domom víťazoslávne som volala otcovi, že cesta späť bola oveľa pokojnejšia.
Pobavilo ho to. 

Doma som si uvarila kávu, pripravila raňajky a pokojne čakala na Mirku. Mala prísť okolo jedenástej. Pred hodinou H mi blikal mobil. Pochopiteľne volala Mirka.
Keď som zdvihla počula som jej panicky hlas vetu Veroni som v Rači a potom sa niečo pýtala cudzích ľudí a ignorovala moju otázku Čo sa deje?

Keď sme sa konečne stretli dozvedela som sa, že vlaky nešli na hlavnú stanicu ale kvôli čomu to sme sa presne nedozvedeli. Cestou zo zástavky sme sa zastavili v Poluse, kde sme sa najedli a išli si sadnúť na osviežujúci limonádu. V mojej obľúbenej kaviarni bolo plno ale to mi nevadilo. Prekážala mi jedna nesympatická blondína, ktorú bolo počuť na celú kaviareň. Kabelku mala pohodenú tak, že som si nevedela ani odsunúť stoličku. Mohla mať okolo tridsať rokov. Prezentovala sa ako žena, ktorá nemá  nič iné na práci iba vysedávať v kaviarni a ohovárať.
Okrem toho som si všimla, že ku čašníčke sa správala neucítivo no jednoducho škoda slov. Napojené vlasy, umelé nechty, preafektovaný hlučný prejav.  Keby som na celú kaviareň nepočula len ju a jej príbehy o tom ako sa jej chlap neozýva ako si praje asi by som jej ani nevenovala pozornosť.
Možno je v skutočnosti iná ale prvý dojem je prvý dojem.

Konečne sme sa vymotali z Polusu a vyzeralo, že už sa nemôže nič pokaziť.
Ja a Mirka v plavkách.
Vírivka pripravená.
Knihy nachystané.

Vyzerá to ako idylka, že? 


Aj by bola, lenže slnko sa pred nami schovali, začalo  fúkať, voda vo vírivke bola ľadová a čítať sa nám odrazu veľmi nechcelo.
Aspoň sme sa s Mirkou príjemne porozprávali. 


Mirku som odprevadila domov a  potom som sa ponáhľala k sebe.
Deň ešte neskončil. Čakala som návštevu. Privolala som výťah a keď som konečne vystupovala, celý zväzok kľúčov mi padol do výťahovej šachty. 
Keď som začula zvuk dopadnutia kľúčov do tmavej diery len som prázdno pozerala dole. Chvíľu som čakala, že sa zobudím a kľúče budem mať v ruke ale nestalo sa.

Neviem prečo som zišla po schodoch dole až do pivnice, kde som si uvedomila, že sa vlastne nemám ako dostať do výťahovej šachty.  To mi nevyšlo.

Potom prišlo uvedomenie, že som prišla o kľúče od auta, od bytu a množstvo ďalších kľúčov a zrazu som sa cítila ako bez ruky.
Našťastie som sa dozvedela od správcu domu, že kľúče od výťahovej šachty má môj sused a o hodinku som mala svoje kľúče späť v rukách.

Kľúč od auta má dokonca svoje prvé výraznejšie škrabance ale je funkčný. Som na neho hrdá!
Prežil a žije!

Deň však ešte nekončil, pretože som čakala, že blízka osoba príde. Pripravila som večeru a čakala. Nakoniec som sa dozvedela, že osoba na ktorú čakám je unavená a vonku prší a príde nabudúce.
Už asi tušíte pohlavie tohto človeka, že áno? 

Nedalo sa nič robiť. Dala som si bublinkovú kúpeľ, pleťovú masku, uvarila čaj a zjedla celú večeru sama. 

Vonku príjemne pršalo, tak som si otvorila okno, zapla si prvý trápny seriál a verte tomu naozaj si nepamätám aký a zaspala som. 

Veru, aj takéto dni musia byť. Aspoň som sa nenudila a úprimne aj pobavila. 


A čo vy? Aj vy máte také dni, keď pokazíte aj otváranie poštovej schránky?

Ďakujem každému kto si tento článok prečítal celý. :) 



fashionparadis@gmail.com


Zverejnenie komentára

Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.