šťastie na úkor nešťastia?

nedeľa, 9. júla 2017


 
Vždy som bola vedená k tomu, že nemám ľuďom ubližovať.
Ako dieťa som bola veľmi ale veľmi tvrdohlavá. Nebrala som ohľad na iných. Videla som iba seba, pretože som bola jedináčik a mala som všetko na čo som si mojou detskou rúčkou ukázala.

Môj otec však tento môj postoj rozmaznaného jedináčika neakceptoval. On sám vyrastal ako jedináčik a jeho rodičia si dali veľký pozor, aby nebol rozmaznaný. A túto jeho výchovu aplikoval na mne.
Postupne som sa začala učiť, že o hračky sa treba deliť a zmierovať sa s tým, že nie vždy všetko bude podľa mňa. Nebola som až také neskrotné dieťa. Bolo ma ľahké viesť, prirodzeným a nenásilným spôsobom. Presne tak, ako to robil môj otec.

Ako som však rástla táto vlastnosť sa stala mojou prirodzenosťou. Myslela som na druhých. Chcela som, aby boli všetci okolo mňa šťastní. 






Uvediem to na príklade.
Tešila som sa, že prvý krát v živote môžem ísť s mojou vtedy najlepšou kamarátkou do kina. Dokonca som sa na túto príležitosť aj vhodne obliekla. Moja kamarátka sa ale v ten deň necítila dobre. Poprosila ma, že by radšej ostala doma. Vedela som, že ďalšia príležitosť na to, aby ma rodičia pustili samú do kina nebude tak skoro.  Pretože som bola vychovávaná dosť prísne, nemohla som ísť kam sa mi zachcelo.
Ale stiahla som sa a popriala jej nech sa cíti lepšie.

Cítila som však krivdu. Spomenula som si na to ako som u nej strávila takmer celý deň s tým, že som mala začínajúcu chrípku. Nebolo mi dobre, bolela ma hlava a celé telo ale kamarátka ma potrebovala.  Jej rodičia boli v ten deň dlho v práci a ona sa bála byť doma sama.

Časom som si uvedomila, že niekde sa stala chyba. Ako som dospela a nemyslím vekovo ale mentálne, začala som si uvedomovať jednu vec, ktorá ma znepokojovala.
Ľudia okolo mňa boli šťastní.
Netvrdím, že vďaka mne.
Ale...

Vždy som im pomohla.
Vždy som za nich vyriešila ich starosti.
Vždy som ich počúvala.

Ja som však  šťastná nebola.
Trpela som vo svojom vnútri a čoraz viac a viac som cítila, že toto nie je správne.
Prečo ja sa idem rozkrájať, aby som nikomu neublížila?
Prečo mi tak strašne prekáža, že niekto by ostal smutný, kebyže neurobím niečo čo odo mňa očakáva, napriek tomu, že mne sa nechce..

Halóoo, kde je moje šťastie?

Prečo pomáham ľuďom, ktorí keď potrebujem pomoc nepoznajú moje telefóne číslo?
Prečo, keď niekto niečo potrebuje odo mňa tak mi bez hanby volá 10x za deň.
Ako náhle sa však ja začnem cítiť opustene, nikto z nich nepríde.

Odrazu som sa začala pozerať na veci inak. Uvedomila som si, že dôležitejšie je moje šťastie. A nemôžem stále myslieť na šťastie ostatných.
Nemám v úmysle ľuďom vedome ubližovať ale odmietam uprednostňovať cudzie šťastie pred tým mojím.
A rozhodne nebudem uprednostňovať šťastie tých, ktorí tu pri mne nie sú, keď potrebujem.

Kedysi som sa bála, že keď v lete odcestujem na dovolenku, nebude sa mi mať kto postarať o škrečka.
Vtipné, že? Aká maličkosť.
Napísala som Mirke, ktorá nebýva v Bratislave, či keď náhodou budem preč a dám jej kľúče od bytu, príde každý druhý deň pozrieť, či môj škrečok žije a dá mu jesť a čerstvú vodu.
Jej odpoveď bola - samozrejme.
Medzitým som chcela nájsť ešte ďalšiu operku, keby náhodou Mirka práve nemohla, tak som napísala Paťke.
"Postaráš sa mi o Pufa, keď budem preč?".
Jej odpoveď prišla až o hodinu neskôr ale znela takto :

O dvadsať minút som na ceste a idem po neho. Vezmem si ho zatiaľ k sebe.


Napriek tomu, že som ešte nikam neodchádzala, obidve mi bez mihnutia oka povedali Samozrejme.
Je to drobnosť.
Veď je to iba hlodavec, ktorý bude žiť 2 roky a nového kúpim za 2 eurá ale  ja to tak nevnímam.
A áno, presne pre takých ľudí ako sú ony dve som ochotná sa rozdať.  ( samozrejme nie sú jediné )


Môj otec ma vychoval dobre. Urobil zo mňa človeka, ktorý sa zaujíma o pocity ostatných. Ja som sa však naučila, že sa neoplatí starať o každého. Prišla som o veľa ľudí.
Už ma nemajú tak radi ako kedysi.
Vraj som arogantná, sebecká a čo ja viem čo ešte...

Ale viete čo?
Ja som sa len prestala zaujímať o šťastie tých, ktorí kašlú na to moje.
Lebo o šťastie treba bojovať.



fashionparadis@gmail.com




4 komentáre

  1. úplne mi s týmto článkom hovoríš z duše! neksutočná pravda ❤ xx

    Simona | l i v e i n f o x w o r l d

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádherne a trefne napísané, moja :) Presne, treba sa hlavne starať o seba, byť šťastná kvôli sebe a až potom riešiť ostatných. A nejde tu o žiadnu aroganciu či sebectvo, ale to už tým ľuďom vysvetlíč ťažko ;) A ak nechceš, nemusíš nikomu nič vysetlovať!! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. krásně napsané, štěstí není jen tak a je třeba si ho vážit. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.