Krv a rodina #2

streda, 13. septembra 2017






Tento článok nezačínajte čítať ak ste si neprečítali prvú časť tu... je to totiž pokračovanie a bez prečítania prvej časti, by ste nemuseli správne pochopiť druhú časť.

Rodina.
Ľudia, ktorí stoja vždy pri tebe a ľúbia ťa a budú ťa ľúbiť aj napriek tomu, žeby si bol prevtelený Satan?
Alebo...
Ľudia, ktorí majú za svojim krstným menom rovnaké priezvisko ako ty?

V mojom prípade musím však povedať, že ide skôr o tú druhú vetu. Hneď na úvod ale hovorím, že nezahadzujem celú svoju rodinu. Samozrejme, nájdu sa v nej osoby, ktoré ma ľúbia a stoja pri mne.

Ako dieťa som vždy snívala o milujúcej rodine. Moje kamarátky chodievali na víkend k babičke, ktorá sa o nich s láskou starala. Navštevovali svoje tety, ujov, sesternice, bratrancov, trávili rodinné víkendy na chatách a tak ďalej.


Ja som toto nikdy nezažila. Už mám cez dvadsať rokov a o niektorých mojich rovesníkov sa stále  s láskou stará ich babka a dedko. U mňa to tak nikdy nebolo a ani nebude. 

S tým by som sa zmierila...

Časom som si zvykla, že v mojej rodine to funguje inak.
Že mám mamu a otca. ( ktorý nie je môj biologický ale tento fakt, je pre mňa totálne bezvýznamný)

Život je krásny tým, že nič nemáte isté.
Nikdy.
A všetko je neuveriteľne premenlivé a ak ste človek, ktorý netoleruje zmeny pravdepodobne v živote veľmi trpíte.

A aj môj život sa jedného dňa zmenil tak veľmi, že som ho nespoznávala. Mala som pocit, že žijem život, ktorý nemôže patriť mne.

Keď som mala čerstvých šestnásť rokov prežívala som prvú obrovskú bolesť v mojom živote. Stratila som svoje milované domáce zvieratko a potom sme sa opäť vrátili žiť do Bratislavy.
Bolo to zložité obdobie...

V tých časoch som očakávala, že rodina, ktorá sa dovtedy tvárila, že ma má rada, bude stáť pri mne.
Nestalo sa tak.

Ľudia, ktorí vždy hovorili, že napriek tomu, že sa vidíme málo sme tu vždy pre teba asi neporozumeli významu slov, ktoré vypúšťali dlhé roky z úst.
Otočili sa mi chrbtom a bez mihnutia oka boli schopní poslať vás aj na ulicu.
Ich to nezaujíma.
Oni majú iné problémy.

V situácií v akej som vtedy bola som nemala čas zaoberať sa prečo so mnou jednali tak ako jednali. Riešila som iné veci ale keď sa môj život spomalil a ja som začínala fungovať odznova uvedomila som si jednu vec.

Všetko som to musela zvládnuť sama. Rodina tu pre mňa nebola.
Ako som dospievala uvedomovala som si, že tí ľudia nikdy mojou rodinou ani neboli. Pri prvej príležitosti, ktorá sa mi naskytla mi boli schopní ukradnúť vlastnú strechu nad hlavou.

Čiže pre mňa naozaj RODINA nie sú ľudia s ktorými mám rovnakú krv.
Sú to ľudia, ktorí sú vždy pri mne a majú ma úprimne radi.


Ako ste na tom s rodinnými vzťahmi vy?

2 komentáre

  1. rodinné vzťahy sú skutočne komplikované aj u mňa, no mám kamošku, ktorá si už v mladučkom veku prešla peklom práve doma, kde to má byť to najbezpečnejšie miesto zo všetkých... takéto osudy môžu zachrániť jedine tí správni ľudia, ktorí odčinia to zlé aj za druhých :)

    Sabi z blogu Beautiful savage

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Suhlasim s tebou, ale to ty predsa vies :) a dobre si to napisala, clovek si prave v tych tazkych casoch uvedomi, kto je "rodina"

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.