Slider

o tom čo je najcennejšie

nedeľa, 25. júna 2017



Keď človek príde o niečo na čom mu veľmi záležalo o niečo čo nikdy nechcel stratiť a nakoniec to predsa len stratí ocitne sa v tmavej diere. Bolí ho to a tá bolesť nemá konca. Potom prichádza obdobie v ktorom má dotyčná osoba pocit, že život nemá zmysel. Pozostatky zdravého rozumu hovoria, že toto obdobie je iba dočasné - prejde to. Prítomnosť je však príliš bolestivá na to, aby sme rozmýšľali nad tým, že toto zlé obdobie nie je nekonečné. 

Pre každého je to najcennejšie v živote niečo iné.
Niekto považuje za cennosť svoje bohatstvo.
Iný svoje auto.
Ďalší nedá dopustiť na šperky, ktoré sa dedia z generácie na generáciu.
Občas to môže byť aj obyčajná pieseň ku ktorej sa vám viažu neobyčajné spomienky. 

Niekedy sa však stane, že vám do života vstúpi láska a odrazu sa rebríček vašich hodnôt zmení.
Desí vás to, pretože nejaká cudzia osoba sa objaví vo vašom živote a vy máte iný pohľad na svet. 

Odrazu máte pocit, že ste úplne niekto iný ale nikdy ste necítili vo svojej koži tak dobre ako práve teraz.

Život je však jedna obrovská sinusoida a nie je možné, aby ste boli stále hore. A nie všetci ľudia s vami ostanú. Odchádzajú a prichádzajú.
Keď odíde osoba, ktorú ľúbite, príde moment v ktorom si uvedomíte, že ste stratili to najcennejšie vo vašom živote.

Tento článok píšem pre dievčatá, ktoré mi napísali mail. Bolo ich viac a všetky riešili ten istý problém. Odpísala som každej osobitne, ale chcem, aby si toto prečítali aj moje ostatné čitateľky. 

Nebudem vám klamať. Nie som až tak silná a keď prídem o človeka ku ktorému mám citové puto trpím.  Je jedno či je to môj priateľ alebo kamarátka.
Nehanbím sa zato, pretože to jednoducho patrí k mojej povahe. Som citlivá osoba medzi sebeckými a povrchnými ľuďmi. ( samozrejme nie som jediná na svete )

Jednoducho to bude bolieť a netreba sa tomu brániť.
Jediná vec, ktorá mi pomáha túto bolesť ako tak pretrpieť je to, že viem, že ak dvaja ľudia majú byť spolu - tak budú.

A tým som si 100% istá, pretože sa mi to stalo a stalo sa mi to viac ako jeden krát. Človek, bez ktorého som si pred troma rokmi nevedela predstaviť môj život do neho už dávno nepatrí. A som za to vďačná, pretože bez toho by som nemala v živote ľudí, ktorí do neho určite patria.
A sú so mnou napriek tomu aká dokážem byť neznesiteľná.

Vtedy som si to však neuvedomovala.
Nuž zhrniem to - všetko zlé je na niečo dobré a netreba zabúdať na to, že nikto v našom živote nie je náhodne a keď v ňom niekto má byť tak v ňom bude.
Nebojujte s tým.
Nedržte nikoho pri vás na silu. 
Nechajte veci plynúť a jedného dňa pochopíte otázku, ktorá vám teraz svieti v hlave.
Otázku - prečo sa to stalo.


fashionparadis@gmail.com




žijem a mám sa fajn

piatok, 23. júna 2017



Končí sa mesiac jún.  Vopred vás chcem informovať, že tento mesiac nebude zhrnutie mesiaca jún plodné. V priečinku za tento mesiac nemám ani jednu fotku! ( samozrejme v mobile nejaké mám ale nebude to žiadna sláva)  O tom prečo to tak je sa dozviete až v samotnom článku o tomto mesiaci.  Dnes sa porozprávame o inom...

Vlastne sa veľmi rozprávať nebudeme. To všetko čo mám nové vám napíšem až v júnom zhrnutí. Toto berte ako taký mini spoiler - bude toho veľa a už teraz sa teším ako to všetko spíšem. 

A o čom je tento článok? 

O tom, že mám chuť písať články.
O tom, že som stále tu a môj blog stále funguje.
O tom, že čierna farba je v mojom šatníku aj v lete. 





fashionparadis@gmail.com

Tisíc chlapčenských bozkov

utorok, 20. júna 2017


Autor : Tillie Coleová
Vydavateľstvo: Yoli
Rok vydania : 2017
Žáner:YA, ľúbostný román
Som fanatik na príbehy lásky, ktoré skončili ale hlavné postavy sa potom stretnú a ich láska pomaly ožíva. Zbožňujem príbehy, kde postavy prejdú vývojom, zmenia sa ale ich vzájomná láska ostala nezmenená. Je to taká moja úchylka. 
Toto bola moja prvá knižka od tejto autorky a neočakávala som od nej veľa. Nejako automaticky som ju zaradila do oddychového čítania pri ktorom vypnem ale môj vnútorný svet neobohatí. A myslím, že s týmto hodnotením by som mala prestať, pretože som sa veľmi mýlila.  A nestalo sa mi to prvý krát.

Poppy a Rune sa skamarátili keď mali 5 rokov. Odvtedy vytvorili nerozlučnú dvojku a pevné priateľské puto. Poppy dostala po svojej babke plechovku do ktorej si ma značiť 1000 najkrajších chlapčenských bozkov. Keďže vzťah medzi Poppy a jej babkou je veľmi silný Poppy svoju starú mamu poslúchne. Jej prvý najkrajší bozk zažije práve so svojim kamarátom Runem.

Bohužiaľ, Rune sa musí odsťahovať späť do Nórska a priateľstvo medzi Poppy a ním sa preruší. O pár rokov neskôr sa vráti ale už to nie je ten Rune akého si Poppy pamätá. A tu niekde sa nám začína príbeh komplikovať.

Prečo sa Poppy prestala svojmu najlepšiemu kamarátovi a prvej láske zároveň ozývať? Na tieto otázky dostaneme odpoveď ale nechcem zbytočne prezrádzať dej, pretože by vám to určite pokazilo zážitok z tohto krásneho príbehu.

Myslela som si, že som už vyrástla z podobných príbehov ale tento je výnimka. Autorka vytvorila dve naozaj silné hlavné postavy, ktoré nejde nemilovať. Poppy aj Rune sú naozaj skvelé postavy a je pre mňa veľmi náročne rozhodnúť, ktorú z týchto postáv mám radšej. Pravdepodobne ot bude Rune, ktorý je tvrdohlavý a má v hlave jasno. 

Tento príbeh by som kľudne prirovnala k príbehom Johna Greena. Má myšlienku, ktorá vás chytí a budete sa musieť zamyslieť. A to je presne to čo vám má dobrá kniha priniesť. Má vám vytvoriť v hlave chrobáka a niečím vás obohatiť. 

Myslim, že tento príbeh by nemal chýbať vo vašom letnom čítaní objednávajte tu.

príbeh krátkych šiat

pondelok, 12. júna 2017


"Veď nie si až taká tučná, prečo nenosíš niekedy aj niečo viac obtiahnuté?"   opýtal sa ma dávnejšie môj kamarát.
Urazene som na neho pozrela a nevedela som, či sa mám uraziť preto lebo povedal nie si až taká tučná - pretože ja sa za tučnú nepovažujem - skôr som nespevnená alebo za to, že nejaký chlap, ktorý sa v tom vôbec nevyzná a ani so mnou nechodí kritizuje moje obliekanie???! Odbila som ho vetou, že vo voľnom oblečení sa cítim pohodlne a ďalej sme to nerozoberali.

Pri jarnom triedení šatníka som si však uvedomila, že mi chýbajú nejaké obtiahnutejšie veci a že by nebolo na škodu nejaké si nakúpiť. Tak som sa rozhodla oživiť svoj šatník a prvý kúsok boli tieto šaty. Neodhadla som ale veľkosť a sú trošku kratšie ako som očakávala a necítim sa v nich až tak komfortne. Premýšľala som nad tým, že by som si tie šaty nechala skrátiť a bolo by z toho celom fajn tričko.
Tento nápad sa v mojej hlave zrodil hlavne vďaka môjmu otcovi, ktorý mi málokedy hovorí do obliekania. ( teda ak nerátam tú časť, kedy sa ma snaží poučiť, že sa vlastne obliekať neviem)

Vyhlásil, že šaty sú pekné ale príliš krátke.





keď sa dobrý deň zmení na smolný

streda, 7. júna 2017



Dnes som sa rozhodla, že sa s vami podelím o včerajší deň. O deň, ktorý by sa dal nazvať deň blbec.

Keby bolo všetko tak ako som si predstavovala,  ráno by som vstala vo veľmi dobrej nálade.  Mal to byť taký ten babský deň, kedy nemusíte riešiť nič podstatné. 
Moje ráno však začínalo trochu inak...

Ako prvé ma zobudila správa od veľmi blízkej osoby. Úprimne som sa nad tým pousmiala, odpísala a znova zaľahla.
Nestihla som však ani zaspať, pretože o tri minúty mi zvonil mobil. Vlastne vibroval, keďže nikdy nemám zapnutý zvuk.

Volal mi môj otec. S bručaním nahnevaného medveďa, zobudeného zo zimného spáku som mu zdvihla a dozvedela som sa, že musím okamžite prísť k nemu a odviesť ho na Trnavské.

Bolo 8:30 ráno.
Nie je to skoro ale ja som išla spať okolo 1:30 pretože vyššie spomínaná blízka osoba mala potrebu sa so mnou rozprávať. Vtedy mi to vôbec neprekážalo, ptetože som vedela, že môžem spať minimálne do desiatej. Ale nemohla som.
Nevadí.
Prekonala som nechuť a vyrazila po otca. 

Otec mi vo veľmi dobrej nálade sadol do auta a ja som sa dozvedela, že z Trnavského mýta je trnavská ulica, takže sme sa trochu previezli.
Šoférovať ma naučil môj otec. Autoškola mi dala vodičák, otec prax. Lenže jeho výučba bola plná slz a kriku.
Ja som plakala on kričal.
Aj tento krát mi otec mi stále do všetkého rozprával a ja som nevedela, či sa mám spoliehať na neho alebo sama na seba.

Správna odpoveď - sama na seba ale nechať si poradiť.

Dorazili sme do cieľa bez vážnejších problémov.
Otca som nechala v servise, kde už na neho čakalo jeho auto a spokojne som odišla preč. Nevnímala som to, že vlastne ani neviem ako sa poriadne dostanem domov. Keď som zaparkovala auto pred domom víťazoslávne som volala otcovi, že cesta späť bola oveľa pokojnejšia.
Pobavilo ho to. 

Doma som si uvarila kávu, pripravila raňajky a pokojne čakala na Mirku. Mala prísť okolo jedenástej. Pred hodinou H mi blikal mobil. Pochopiteľne volala Mirka.
Keď som zdvihla počula som jej panicky hlas vetu Veroni som v Rači a potom sa niečo pýtala cudzích ľudí a ignorovala moju otázku Čo sa deje?

Keď sme sa konečne stretli dozvedela som sa, že vlaky nešli na hlavnú stanicu ale kvôli čomu to sme sa presne nedozvedeli. Cestou zo zástavky sme sa zastavili v Poluse, kde sme sa najedli a išli si sadnúť na osviežujúci limonádu. V mojej obľúbenej kaviarni bolo plno ale to mi nevadilo. Prekážala mi jedna nesympatická blondína, ktorú bolo počuť na celú kaviareň. Kabelku mala pohodenú tak, že som si nevedela ani odsunúť stoličku. Mohla mať okolo tridsať rokov. Prezentovala sa ako žena, ktorá nemá  nič iné na práci iba vysedávať v kaviarni a ohovárať.
Okrem toho som si všimla, že ku čašníčke sa správala neucítivo no jednoducho škoda slov. Napojené vlasy, umelé nechty, preafektovaný hlučný prejav.  Keby som na celú kaviareň nepočula len ju a jej príbehy o tom ako sa jej chlap neozýva ako si praje asi by som jej ani nevenovala pozornosť.
Možno je v skutočnosti iná ale prvý dojem je prvý dojem.

Konečne sme sa vymotali z Polusu a vyzeralo, že už sa nemôže nič pokaziť.
Ja a Mirka v plavkách.
Vírivka pripravená.
Knihy nachystané.

Vyzerá to ako idylka, že? 

Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.