CHOV ZAJACA V BYTE | Čo vedieť pred kúpou malej guličky

Keď si kúpite šteniatko tak je na 100% rozkošné! Ako rastie stráca svoju šteniatkovskú ťarbavosť ale stále je krásne iba už nemá ten "bábätkovský vzhľad". ( samozrejme to nič nemení na fakte, že pre vás je to najkrajšie stvorenie na svete) 

 

Keď si však kúpite zajaca, tak máte istotu, že bude rozkošný po celý život. Vyzerá ako malý bezbranný plyšáčik, ale nenechajte sa oklamať. Toto zvieratko nie je iba rozkošná guča chlpov. 

Zajace sú milé a ba priam až rozprávkové zvieratká a možno práve preto sú obľúbenou voľbou domáceho zvieratka pre deti. Môžete ich chovať v byte alebo v dome na záhradke, ak im pripravíte vhodné podmienky. 

My už máme nášho zajaca cez 2 roky. Poviem vám úprimne - vôbec sa s ním nenudíme. 

 

Kupovali sme ho z chovnej stanice Geryland a prvý článok o našom malom Dupkovi si môžete prečítať tu. Počas tej doby, čo je Dupo u nás, som sa toho o zajacoch naučila oveľa viac a práve preto som sa rozhodla, že vám spíšem článok o chove zajacov v byte na základe mojich skúsenosti.  Nehovorím, že som odborník a robím všetko správne, ale snažím sa k nemu pristupovať zodpovedne a vytvárať mu prostredie v ktorom bude prosperovať.

Prvé kroky v chove zajaca 

NÁŠ ŽIVOT KRÁSNE NESTABILNÝ

Som človek, ktorý vo svojom živote zúfalo hľadá stabilitu a pocit, že sa nič nezmení a všetko bude krásne. Samozrejme chápem, že nikdy nebude vždy všetko krásne a nikto nebude so mnou stále zaobchádzať v rukavičkách. V mojej naivnej hlave to však často popieram. Na druhej strane sa veľakrát zbytočne bojím a stresujem. Prečo?

Neviem. Možno je to tým, že..

-mám strach, že moja pekná bublina praskne.

- som mala životné obdobie v ktorom mi praskli všetky bubliny, ktoré som vlastnila a ja som ostala sama a mokrá od mojich ružových bublín.

Ale odkedy som spoznala Tomáša máme spoločnú bublinu a môj život už nezažíva také pády ako keď som ho nemala. Napriek tomu ma však neprestáva fascinovať ako sa v našom živote vie všetko zmeniť a veľmi rýchlo. Či už ide o zmenu pozitívnu alebo negatívnu.

HISTÓRIA TOHTO BLOGU alebo PREČO SOM BLOG NEZRUŠILA

Od januára 2020 som neblogovala.Výhovorky nemala som čas nebudem používať, pretože sú to klamstvá. Ja som mala veľa času. Príliš veľa času, ktorý som trávila na gauči alebo prokrastináciou. Prešla som si aj smutnými chvíľami, kedy som sedela pred notebookom pozerala na prázdnu stranu vo worde a kurzol blikal. Nič sa nedialo len v pravidelných intervaloch blikal a ja som bez výčitiek zaklapla notebook s myšlienkou - nejde to.

V hlave som zvažovala, že blog zruším. Jedným tlačítkom zahodím môj koníček, ktorý mám od malička. Začalo to blogmi o psoch a skončilo to blogom o mojom živote, ktorý miestami zbožňujem inokedy neznášam ale to je asi tým, že som žena. Často mením názory a keďže sa poznám viem, žeby som asi zrušenie blogu ľutovala.

NAŠA KARANTÉNA

Nemôžem tvrdiť, že to prišlo nečakane. Už od decembra minulého roka som v práci písala články o koronavíruse v Číne ale predstavte si, nikoho to nezaujímalo. Ľudia začali byť na pozore, až keď sa tento vírus dostal do Európy a postupne sme si všetci začali uvedomovať, že nám to ovplyvní naše životy. Či chceme alebo nechceme.

My s Tomášom to viacmenej zvládame dobre. Budem k vám úprimná. Už dlho som si priala nejaký impulz, ktorý ma zastaví.

Žila som v kolobehu - práca, škola, domácnosť. Mala som pocit, že nemám čas na poriadne rozhovory s Tomášom, na oddych, knihy a podobne. Keď už som mala voľné dni, trávila som ich na sedačke pred telkou, pretože som potrebovala nič nerobiť a vypnúť. 

A odrazu sa to stalo.
V Bratislave sa objavil prvý prípad ochorenia na koronavírus. Zhodou okolností som ten deň pracovala a nezastavila sa až do večera. Až po práci mi došlo, čo sa vlastne deje. Odkedy sa u nás objavil prvý prípad ochorenia s Tomášom sme už nemali prednášky a ja som musela ostať pracovať z domu.
Práca z domu pre mňa veľká zmena nebola. Tešila som sa, že môžem pracovať v pyžame.
Zmena začala až o pár dní, keď sa všetko spomalilo a z ničoho nič som si uvedomila, že je to tu.

Čo všetko sme videli v MILÁNE

Výlet do Milána vznikol ako úplne spontánny a nepremyslený nápad. Lákavo nízke ceny leteniek nás vylákali do druhého najväčšieho mesta v Taliansku, ktoré mnoho z vás pozná ako mesto módy. S Tomáškom sme si povedali, že tento výlet bude niečo ako naša mini svadobná cesta. Mini preto, lebo sme tam išli iba na tri dni, ktoré však bohato stačili na to, aby sme si pozreli všetko podstatné a dokonca sme si aj oddýchli.

Pristáli sme na letisku v Bergame, čo je asi hodinka cesty autobusom priamo do centra Milána. Znie to veľmi jednoducho, ale z letiska nám trvalo asi 2 hodiny dokým sme našli správny autobus. Možno je to aj tým, že sme sa prešli do nákupného centra, ktoré bolo hneď pri letisku ale vráťme sa k pointe. Tých autobusov, ktoré idú do Milána je veľa, problém bol v tom, že niektoré neponúkali kúpu lístkov na mieste, iné boli už obsadené a vysomáriť sa z toho dalo zabrať, ale nakoniec sme to zvládli.


Prvý večer 

Na hotel sme prišli okolo piatej a vonku sa už začalo stmievať. Naša hotelová izba bola malinká ale krásna a útulná. Farebná kombinácia zlatej s modrou mi pripomínali glamour štýl. Hneď prvý večer sme sa s Tomáškom vybrali na prechádzku po meste.
Všade boli ľudia.

Boli sme ubytovaní v centre mesta, takže sme to viac menej očakávali ale ľudia neboli iba v centre mesta. Oni boli doslova úplne všade. Tak sme sa pomaly cez dav ľudí dostali k preslávenej katedrále Duomo di Milano ( k Milánskemu dómu). Neskôr sme zistili, že tu funguje metro a ku katedrále to boli z nášho hotela iba 3 zástavky. Ale nevadilo nám to, pretože sme sa aspoň prešli a mali si možnosť vychutnať vianočnú atmosféru, ktorú som si užívala viac ja ako Tomáš.