Slider

Tisíc chlapčenských bozkov

utorok, 20. júna 2017


Autor : Tillie Coleová
Vydavateľstvo: Yoli
Rok vydania : 2017
Žáner:YA, ľúbostný román
Som fanatik na príbehy lásky, ktoré skončili ale hlavné postavy sa potom stretnú a ich láska pomaly ožíva. Zbožňujem príbehy, kde postavy prejdú vývojom, zmenia sa ale ich vzájomná láska ostala nezmenená. Je to taká moja úchylka. 
Toto bola moja prvá knižka od tejto autorky a neočakávala som od nej veľa. Nejako automaticky som ju zaradila do oddychového čítania pri ktorom vypnem ale môj vnútorný svet neobohatí. A myslím, že s týmto hodnotením by som mala prestať, pretože som sa veľmi mýlila.  A nestalo sa mi to prvý krát.

Poppy a Rune sa skamarátili keď mali 5 rokov. Odvtedy vytvorili nerozlučnú dvojku a pevné priateľské puto. Poppy dostala po svojej babke plechovku do ktorej si ma značiť 1000 najkrajších chlapčenských bozkov. Keďže vzťah medzi Poppy a jej babkou je veľmi silný Poppy svoju starú mamu poslúchne. Jej prvý najkrajší bozk zažije práve so svojim kamarátom Runem.

Bohužiaľ, Rune sa musí odsťahovať späť do Nórska a priateľstvo medzi Poppy a ním sa preruší. O pár rokov neskôr sa vráti ale už to nie je ten Rune akého si Poppy pamätá. A tu niekde sa nám začína príbeh komplikovať.

Prečo sa Poppy prestala svojmu najlepšiemu kamarátovi a prvej láske zároveň ozývať? Na tieto otázky dostaneme odpoveď ale nechcem zbytočne prezrádzať dej, pretože by vám to určite pokazilo zážitok z tohto krásneho príbehu.

Myslela som si, že som už vyrástla z podobných príbehov ale tento je výnimka. Autorka vytvorila dve naozaj silné hlavné postavy, ktoré nejde nemilovať. Poppy aj Rune sú naozaj skvelé postavy a je pre mňa veľmi náročne rozhodnúť, ktorú z týchto postáv mám radšej. Pravdepodobne ot bude Rune, ktorý je tvrdohlavý a má v hlave jasno. 

Tento príbeh by som kľudne prirovnala k príbehom Johna Greena. Má myšlienku, ktorá vás chytí a budete sa musieť zamyslieť. A to je presne to čo vám má dobrá kniha priniesť. Má vám vytvoriť v hlave chrobáka a niečím vás obohatiť. 

Myslim, že tento príbeh by nemal chýbať vo vašom letnom čítaní objednávajte tu.

príbeh krátkych šiat

pondelok, 12. júna 2017


"Veď nie si až taká tučná, prečo nenosíš niekedy aj niečo viac obtiahnuté?"   opýtal sa ma dávnejšie môj kamarát.
Urazene som na neho pozrela a nevedela som, či sa mám uraziť preto lebo povedal nie si až taká tučná - pretože ja sa za tučnú nepovažujem - skôr som nespevnená alebo za to, že nejaký chlap, ktorý sa v tom vôbec nevyzná a ani so mnou nechodí kritizuje moje obliekanie???! Odbila som ho vetou, že vo voľnom oblečení sa cítim pohodlne a ďalej sme to nerozoberali.

Pri jarnom triedení šatníka som si však uvedomila, že mi chýbajú nejaké obtiahnutejšie veci a že by nebolo na škodu nejaké si nakúpiť. Tak som sa rozhodla oživiť svoj šatník a prvý kúsok boli tieto šaty. Neodhadla som ale veľkosť a sú trošku kratšie ako som očakávala a necítim sa v nich až tak komfortne. Premýšľala som nad tým, že by som si tie šaty nechala skrátiť a bolo by z toho celom fajn tričko.
Tento nápad sa v mojej hlave zrodil hlavne vďaka môjmu otcovi, ktorý mi málokedy hovorí do obliekania. ( teda ak nerátam tú časť, kedy sa ma snaží poučiť, že sa vlastne obliekať neviem)

Vyhlásil, že šaty sú pekné ale príliš krátke.





keď sa dobrý deň zmení na smolný

streda, 7. júna 2017



Dnes som sa rozhodla, že sa s vami podelím o včerajší deň. O deň, ktorý by sa dal nazvať deň blbec.

Keby bolo všetko tak ako som si predstavovala,  ráno by som vstala vo veľmi dobrej nálade.  Mal to byť taký ten babský deň, kedy nemusíte riešiť nič podstatné. 
Moje ráno však začínalo trochu inak...

Ako prvé ma zobudila správa od veľmi blízkej osoby. Úprimne som sa nad tým pousmiala, odpísala a znova zaľahla.
Nestihla som však ani zaspať, pretože o tri minúty mi zvonil mobil. Vlastne vibroval, keďže nikdy nemám zapnutý zvuk.

Volal mi môj otec. S bručaním nahnevaného medveďa, zobudeného zo zimného spáku som mu zdvihla a dozvedela som sa, že musím okamžite prísť k nemu a odviesť ho na Trnavské.

Bolo 8:30 ráno.
Nie je to skoro ale ja som išla spať okolo 1:30 pretože vyššie spomínaná blízka osoba mala potrebu sa so mnou rozprávať. Vtedy mi to vôbec neprekážalo, ptetože som vedela, že môžem spať minimálne do desiatej. Ale nemohla som.
Nevadí.
Prekonala som nechuť a vyrazila po otca. 

Otec mi vo veľmi dobrej nálade sadol do auta a ja som sa dozvedela, že z Trnavského mýta je trnavská ulica, takže sme sa trochu previezli.
Šoférovať ma naučil môj otec. Autoškola mi dala vodičák, otec prax. Lenže jeho výučba bola plná slz a kriku.
Ja som plakala on kričal.
Aj tento krát mi otec mi stále do všetkého rozprával a ja som nevedela, či sa mám spoliehať na neho alebo sama na seba.

Správna odpoveď - sama na seba ale nechať si poradiť.

Dorazili sme do cieľa bez vážnejších problémov.
Otca som nechala v servise, kde už na neho čakalo jeho auto a spokojne som odišla preč. Nevnímala som to, že vlastne ani neviem ako sa poriadne dostanem domov. Keď som zaparkovala auto pred domom víťazoslávne som volala otcovi, že cesta späť bola oveľa pokojnejšia.
Pobavilo ho to. 

Doma som si uvarila kávu, pripravila raňajky a pokojne čakala na Mirku. Mala prísť okolo jedenástej. Pred hodinou H mi blikal mobil. Pochopiteľne volala Mirka.
Keď som zdvihla počula som jej panicky hlas vetu Veroni som v Rači a potom sa niečo pýtala cudzích ľudí a ignorovala moju otázku Čo sa deje?

Keď sme sa konečne stretli dozvedela som sa, že vlaky nešli na hlavnú stanicu ale kvôli čomu to sme sa presne nedozvedeli. Cestou zo zástavky sme sa zastavili v Poluse, kde sme sa najedli a išli si sadnúť na osviežujúci limonádu. V mojej obľúbenej kaviarni bolo plno ale to mi nevadilo. Prekážala mi jedna nesympatická blondína, ktorú bolo počuť na celú kaviareň. Kabelku mala pohodenú tak, že som si nevedela ani odsunúť stoličku. Mohla mať okolo tridsať rokov. Prezentovala sa ako žena, ktorá nemá  nič iné na práci iba vysedávať v kaviarni a ohovárať.
Okrem toho som si všimla, že ku čašníčke sa správala neucítivo no jednoducho škoda slov. Napojené vlasy, umelé nechty, preafektovaný hlučný prejav.  Keby som na celú kaviareň nepočula len ju a jej príbehy o tom ako sa jej chlap neozýva ako si praje asi by som jej ani nevenovala pozornosť.
Možno je v skutočnosti iná ale prvý dojem je prvý dojem.

Konečne sme sa vymotali z Polusu a vyzeralo, že už sa nemôže nič pokaziť.
Ja a Mirka v plavkách.
Vírivka pripravená.
Knihy nachystané.

Vyzerá to ako idylka, že? 

píšem o tom ako píšem

pondelok, 5. júna 2017


 
Začať niečo písať nie je až tak náročne. Väčšinou to ide ľahko. V hlave vám prúdia myšlienky a začnete ich zaznamenávať na papier a ani sa nenazdáte z vašich myšlienok je príbeh. Takto to väčšinou vyzerá u mňa, keď mám začnem písať. Nepripravujem si životopis postáv akoby si mala. Jednoducho začnem písať a píšem. Nechám ich nech si žijú vlastný život. Problém však nastáva v dokončení. V živote som dokončila iba jednu poviedku v živote. A teraz s odstupom času ju nepovažujem ani za priemerne dobrú.
Každý rok si dávam predsavzatie, že dokončím jeden príbeh. A každý rok sa mi to nepodarí.

Vždy začnem písať niečo nové.
Lepšie?
Iné.
A tak mám v priečinkoch minimálne tri príbehy, ktoré možno nikdy neuzrú svetlo sveta.

Ešte je tu aj problém číslo dva. Nedávno som sa vrátila z Tatier. A ako som lozila po kameňoch, strachovala sa o vlastný život, minimálne o svoj členok ( keďže som čaptavá a mám väčšiu pravdepodobnosť, že si vyvrtnem nohu ) v hlave sa mi tvorili všelijaké príbehy.
Tešila som sa z toho.
Problém nastal, keď som si po sprche sadla na terasu.
Vyškrabkala som Aimee do sýtosti, aby mohla pri mne spokojne spinkať a sadla si k notebooku. Pred sebou som mala čerstvo zaliaty slivkovo škoricový čaj. Je to takmer vianočná kombinácia, keďže máme leto ale ja jednoducho milujem tento čaj v každom ročnom období.
Odpila som si a zapla notebook.
O pár sekúnd bol pripravený na moje ťukanie. Problém bol, že ja som nebola pripravená. V mojej hlave bolo prázdno. Tupo som pozerala pred seba a napísala riadok. Potom som ho zmazala. Zúfalo som sa pozrela na Aimee a hľadala u nej podporu. Ona však spokojne spala. Vzdychla som si a písanie sa nekonalo.

Verte toto sa mi teraz deje často. Preto je momentálne článkov po menej.
Nepoviem vám, že to napraví.
Poviem vám, že sa snažím.


MAJ

nedeľa, 4. júna 2017



Ani len neviem ako máj ubehol. Moje dni teraz plynú neuveriteľne rýchlo až mám pocit, že sa mi to všetko iba sníva. Na začiatku mája som išla na výlet do Tatier, zažila som svoju prvú väčšiu túru a prežila som ju bez ujmy.

Áno pred asi troma rokmi som absolvovala mini túru na Orave ale oproti tomuto to bola iba prechádzka.  

Potom som mala skúškové obdobie, ktoré ani nebolo až také náročné. Nenápadne som však sledovala to ako sa tretiaci na našej škole pripravovali na štátnice a uvedomila som si, že o rok ma čaká to isté. Mám pocit, že by som sa mala začať vzdelávať už teraz v lete. Ale ide iba o môj klasický problém  - nedostatok sebadôvery.

Ako plynul čas  získavala som viac času pre seba. Začala som amatérsky maľovať vodovými farbami a tým som objavila  novú formu relaxácie, ktorá je účinná. Tieto dni som trávila len so svojimi najbližšími ľuďmi. Ako to už v živote chodí ľudia prichádzajú a odchádzajú. Do môjho života nikto nový neprišiel ale je možné, že z neho niekto odíde.  Nie je reálne držať ľudí vo svojom živote. Čím som staršia tým viac verím na tvrdenie - tí čo v tvojom živote majú ostať tak v ňom ostanú.

Máj bol veselý. Nasmiala som sa s Mirkou, prečítala som dosť zaujímavých knižiek, navštívila som pár výstav, bola v kine, bola som nútená použiť pánske toalety, môj mobil bol posadnutý diabolskými sluchátkami a mnoho ďaľšieho. 

Koniec mája som opäť strávila v Tatrách.



Latest Instagrams

© Vera Paradis. Design by Fearne.