black&white

Ahojte! 

Po dlhej dobe pridávam aj nejaký outfitový príspevok.  Tento biely crop tom som si kúpila vo Forever21 a dá sa kombinovať naozaj so všetkým možným.
Pripravujem aj video s týmto topom ale kedy sa mi to podarí to je vo hviezdách. 

V každom prípade dúfam, že sa vám fotky budú páčiť.

JANA BENKOVA - ULIČNICA

Autor : Jana Benková
Vydavateľstvo :IKAR

Rok vydania : 2016
Žáner : román

 

Svetlana je dievča, ktoré prišlo o oboch rodičoch v krátkom časovom úseku. Jediné čo ju drží pri živote je pomsta. Pomsta mužovi, ktorý ju pripravil o rodinu. Svetlana si svoj plán pomsty premyslí do posledného detailu. Bohužiaľ, to nevyšlo tak ako očakávala a teraz ide o život samotnej Svetlane.  Uteká do Viedne, kde sa stane striptérkou a myslí si, že najhoršie má za sebou. Je to ale naozaj pravda??? 

To bol taký krátky úvod o čom román je. Zápletka nie je nejaká zložitá ani originálna ale román je napísaný, tak, že vás jednoducho baví pokračovať v čítaní. Janka vytvorila naozaj veľa zaujimavých postáv.
Povedala by som, že román je ideálne letné čítanie ale pod letným čítaním si predstavujem niečo veselé.

Tento príbeh je trpký a depresivný. Má veľmi málo svetlých momentov ale na druhej strane je to realita.
Život je taký aký si ho urobíš.
A nie vždy sa budeš usmievať.

Jana sa zameriava na to, že všetky činy, ktoré v živote majú svoje následky. Bohužiaľ, Svetlana sa veľakrát správala zle a túžba po pomste ju priviedla až na samotné dno.
Celá zápletka bola viac menej prevídateľná a dalo sa očakávať čo sa stane. Dokonca aj prekvapivé momenty na konci mi nepripadali až také prekvapivé, lebo som celú dobu tušila ako to skončí.

Napriek všetkému obdivujem autorku, že sa rozhodla na chvíľu opustiť písanie presladených romancí a napísala niečo čo je podobá skutočnému svetu. Príbeh je písaní pútavo a ľahko a myslím, že by si ho mal prečítať každý, kto si myslí, že svoje životné problémy vyrieši pomstov. Toto je odstašujúci príklad toho, že to tak nie je. 

Knihu objednávajte tu.

 

 

BERLIN 2016

„V Berlíne som ešte nebola, nepôjdeme sa tam pozrieť?“ opýtala som sa môjho tatina len tak z ničoho nič. Neviem kde sa v mojej hlave objavila myšlienka na Berlín.
Vlastne som si na Berlín nespomenula ako je rok dlhý.
Vlastne som na Berlín nikdy nemyslela.
Myšlienka na Berlín mi napadla, keď som bola v nie veľmi najlepšom citovom rozložení. Bola som smutná, že zase v mojom živote skončilo niečo skôr ako som predpokladala. A chcela som opustiť svoju Bratislavu.

 

Tak som vymenila Bratislavu za Berlín, kde som strávila približne päť dní a boli to naozaj krásne dni.

Centrum Berlína mi pripomínalo staré mesto. Až na nemeckých hovoriacich ľudí som sa cítila ako doma. Nebudem vám tu opisovať Berlín nejako odborne. Pretože všetko o Berlíne si môžete nájsť na wikipedií a na stránkach cestovných kancelárií.  Ja sa chcem zamerať na Berlín a mňa. Na to ako som sa v ňom cítila.

Moja prvá spomienka na toto mesto bola čuchová. Cítila som smrad. Naozaj. Ako náhle som vystúpila z vlaku zacítila som nepríjemný smrad kanalizácie alebo neviem čoho presne. Výborne! Takto nejako smrdí aj v Bratislave, takže pocit ako doma som mala stále v srdci.  Berlín na mňa zapôsobil. Sama som netušila prečo. Brala som ho ako cudzie mesto v ktorom na chvíľu zabudnem na starosti, ktoré mám doma. Je to naozaj živé mesto. Všade sú ľudia. Či už cez deň alebo v noci. Ponúka naozaj veľa možností či už na zábavu alebo kultúrne obohatenie. V čase, keď sme tam boli sa tam konal malý jarmok umenia. Mladí aj starí umelci ponúkali svoje veľdiela. Samozrejme, že som tam utratila kopu peňazí ale neľutujem ho. Ľutujem iba to, že som v Berlíne nebola dlhšie. Ale veď ja sa tam vrátim.

Ach, tie rána

Ráno sa prebúdzam ako Kráľovná Nevrlosť osobne. Je úplne jedno či spím do desiatej, alebo ma zobudí hnusný zvuk budíka o siedmej. Kráľovná Nevrlosť sa vždy objaví a je pripravená spríjemňovať okoliu deň. Nechápte ma zle. Ja vlastne nie som až taká protivná. Pokiaľ ma neoslovíte. Keď mi dáte pokoj a nič odo mňa nechcete nevšímam si vás, takže som celkom milá. ( paradoxne pokiaľ sa zobúdzam vedľa niekoho kto rád spí, chcem sa s ním rozprávať hneď ale to je iný príbeh )

Nedávno som zažila pokojné ráno. Zobudila som sa a zistila som, že som v byte sama.  Potešilo ma to, pretože celý byt pre seba som nemala minimálne dva týždne. Zabalená v deke som sa vymotala z postele a vybrala sa do kúpeľne. Tam nasledovali bežné rituály, ktoré človek vykonať musí, keď nechce svojim dychom zabiť okolie a výzorom spôsobiť ujmu na zdravom vývine malých detí.

Potom zvyčajne nasleduje druhá fáza mojich pokojných rán. Idem si urobiť raňajky. Občas sa pred raňajkami povalám na karimatke a precvičujem si svoj krivý chrbát ( na poslednej lekárskej kontrole som bola pochválená, že jeho stav sa zlepšil! ) ale dnes nebolo to ráno, kedy by som chcela vykonávať nejakú fyzickú aktivitu navyše.

V kuchyni som napustila vodu do kanvice a uvažovala nad tým, že by jej neuškodilo prepláchnutie octom, pretože o chvíľku budem piť namiesto kávy vodný kameň s mliekom. Aby som ako žena, ktorá si váži svojho drahocenného času nejaký ušetrila, začala som umývať riad zo včera.  ( Pretože čas, ktorý som mala vyhradený na umývanie riadu včera večer som premrhala tvorením zoznamu filmov, ktoré musím vidieť ale to je detail  ) 

Zobudená som bola asi tak na 40%, takže som riad umývala s neprítomným pohľadom. Pamätám si, že som mala oči otvorené ale nepamätám na čo som sa pozerala. Odrazu som v mojom periférnom videní zazrela pohyb a pocítila niečo jemné na ruke. Zaostrila som a všimla si, že po mojej ruke niečo lozí niečo čierne.

Nasledoval panický výkrik a rýchle strčenie ruky pod tečúcu vodu. Sledovala som ako sa nevinný a škaredý pavúk topí. Chcela som zastaviť vodu, že ho vyhodím z umývadla von oknom ale bolo neskoro. Pavúk bol slabý voči prúdu vody, ktorý tiekol z vodovodného kohútika a navždy sa stratil v kanalizácií. Úprimne cítila som menšiu ľútosť. Nemusel umrieť len preto, že mam panický strach z pavúkov.

Zvyšok rána som pila na balkóne kávu s pánom Hrdličkom. Pán Hrdlička má so svojou milou hniezdo s malými hrdličkami na strome, ktorý rastie oproti nášmu balkónu. Chcela som s nim hodiť reč ale nevšímal si ma. S pocitu viny, ktorý som mala z vraždy nevinného pavúka som nechala hrdličkám na balkóne suchý chlieb. Ale inak som duševne úplne v poriadku. Prajem krásny deň. 

 

Keď vám tatinko fotí outfit v Berlíne

"Prečo prosím ťa tak čudne stojíš to sa nevieš postaviť normálne?"
"Akoto myslíš, že si tam príliš malá a nič nevidieť???"
"Prečo je to rozmazané?"
"A čo je to to ostrenie?"
"To sa nedá vidieť kedy to je ostré a kedy nie!"
"Vieš čo ja som na výlete, foť sa sama!"

A presne takýchto podobných hlášok by som vedela napísať veľmi veľa. Vlastne by z toho mohla byť mini knižka citátov môjho otca. Ak sledujete môj instagram  tak viete, že cca pred 4 týždňani som bola na pár dni v Berlíne. To ako mi tam bolo vám napíšem v ďaľšom článku. 

Na výlete som bola s mojim tatinom. Vždy keď idem na nejaké nové miesto teším sa, že tam vzniknú pekné fotky. Neviem či táto radosť pramení z môjho dobre živeného narcismu alebo mám jednoducho rada pekné fotky z pekných miest.

Môj tatino bol jediný fotograf po ruke a tak som sa rozhodla, že náš výlet povýšim na rýchlokurz fotenia. Samozrejme z môjho nápadu nebol nadšený ale snažil sa. A ja som mu za to veľmi vďačná a aj keď mám asi dvadstať takých istých neostrých fotiek občas sa mu nejaká aj podarila.
 

" A prečo ťa mám fotiť pri tej škaredej tehlovej stene?"
"Podľa mňa to vôbec nie je pekné pozadie na fotku."
"A nechceš si nabudúce so sebou zobrať aj nejakú kamarátku čo vie fotiť?"
"Vieš mňa toto naozaj nebaví, prečo potrebuješ z každého miesta aspoň šesť fotiek."